Keď sme verili na morské panny

Kniha, ktorá mala veľmi dobrý námet, sľubnú zápletku, ale prevedenie kostrbaté. 

Príbeh o dvoch sestrách Kit a Josie, ktoré si v detstve boli veľmi blízke, predovšetkým vďaka opore, ktorou jedna pre druhú boli počas nie príliš šťastného detstva. Spolu surfovali, tancovali, či objavovali zátoky morských panien, no jedného dňa sa všetko skončilo, pretože Josie tragicky zahynie pri teroristickom útoku na vlak. Teda, aspoň si to všetci mysleli až do momentu, kedy sa v TV nemihne žena, ktorá sa až príliš nápadne podobá na Josie. Kit neváha, vezme si dovolenku a odíde do Austrálie, kde okrem dávno stratenej sestry nachádza aj lásku. No rany po takomto klamstve a jazvy na duši sú príliš veľké, a aj keď sa Josie, teraz už Mari, akokoľvek snaží svoje konanie obhájiť, bolesť, ktorú tým spôsobila ostatným je ťažko ospravedlniteľná. Podarí sa nakoniec Kit vysporiadať s klamstvom, odpustiť a prijať pravdu, pred ktorou Josie utiekla, a radšej predstierala svoju smrť, alebo bude musieť naopak Mari prijať dôsledky svojho rozhodnutia?

Táto kniha v sebe nesie trpký príbeh o hľadaní pravdy, bolestné svedectvo o zanedbanej výchove, príklad toho, kam až môže dostať sebectvo rodičov ich deti, no predovšetkým je to príbeh o odpustení - odpustení sebe, druhým, rodičom, životu. Počas toho, ako sa postupne odhaľuje pravda a podstata príbehu často prehltnete horkosť a pachuť na jazyku, pretože hlavných hrdiniek, predovšetkým ich detských verzií vám bude veľmi ľúto. Veľká škoda, že autorka nedala príbehu jasnejšiu koncepciu, a často som sa v niektorých myšlienkach strácala.

Autorka totiž zvolila zvláštny jazyk príbehu. Som zvyknutá na knihy z dvoch pohľadov, kedy sa nám otvárajú viaceré verzie jednej situácie, dokonca mi ani nevadí striedanie minulosti a prítomnosti, no tu autorka zvolila mix všetkého, pričom minulosť a prítomnosť sa zvláštne prelínali formou prerozprávania spomienok, no človek mal miestami pocit, že rozprávačka príbehu trpí bipolárnou poruchou. Minulosť a prítomnosť totiž neboli jasne rozdelené, preto ste sa zrazu od rozhovoru dvoch postáv presunuli do minulosti, kde hlavná hrdinka spomínala, ako sa mala v minulosti. Vyzeralo to asi nejako takto:

Netvrdím, že mi to vyslovne vadilo, ale často ma to odviedlo od hlavnej podstaty deja, no na druhej strane, minulosť v tomto príbehu hrala rozhodujúcu úlohu. Bez nej by totiž nič v prítomnosti nedávalo zmysel. Preto ma spomienky na minulosť bavili, no autorka ich mohla jasne vyčleniť, prípadne pridať tieto spomienky kurzívou, aby boli jasne oddelené. Čo mi však prekážalo, bolo to, ako často autorka pri každej zmienke o novom Kitinom priateľovi, Javierovi, spomenula jeho chlpy a veľký nos. Možno je to vtipné, ale naozaj. Presne som vedela, ako veľmi chlpaté ma nohy, prsty, brucho, nadbruško, hruď - všetko! Keď sa to v príbehu objavilo opakovane, už mi to bolo vtipné. Celkovo autorka rada opakovala niektoré situácie a opisy, štýl art deco bol spomenutý hádam v každej kapitole, venovala im priveľa priestoru a vytváralo to tak zbytočnú nepodstatnú vatu. A to nehovorím o tom, ako vyskladala dejovú linku Mari na rekonštrukcii tajomného domu po celebrite (samozrejme v art deco štýle), vy tak dostanete pocit dôležitosti tohto domu, čítate medzi riadkami, snažíte sa rozlúštiť jeho záhadu a nakoniec...nič, jedno veľké holé nič. Priveľa rušivých momentov na tak ťažkú a dôležitú tému. 

Tá bola totiž sama o sebe výborná. Opisovala stav, kedy človek príde do bodu, v ktorom sa rozhodne radšej ostať pre ostatných mŕtvy, ako sa naďalej pozerať na ich trápenie, ktoré im spôsobuje. Josie ako dieťa veľmi trpela, no celý čas sa pred tým utrpením snažila chrániť predovšetkým Kit, ktorá bola mladšia. V ich detstve hral dôležitú úlohu aj chlapec Dylan, a práve pri ňom som mala veľmi rozporuplné pocity. Na jednej strane máte chuť ho objať, na druhej ho poriadne prefackať. Dievčat mi bolo veľmi ľúto, namiesto pravej rodičovskej lásky dostávali akúsi jej atrapu. Vyrastali pri dospelých, ktorí sami nevedeli, čo chcú od života, zábava a kamaráti im boli prednejší. Práve tento životný štýl dostal Josie až na dno. Toto všetko odhaľujú predovšetkým spomienky, ktoré ich následne formovali v ďalšom živote. Často si myslíme, že deti zabudnú, no aj tento príbeh nám ukázal, ako veľmi sa mýlime. Josie sa však podarilo z dna odraziť,  vytvorila si novú osobnosť Mari, a v nej dokázala naplniť to všetko, čo jej minulosť a povesť Josie nedovolili.

Príbeh nie je zlý, odkaz, ktorý ním autorka chcela vyslať je veľmi silný a podstatný, no žiaľ, ako som spomínala vyššie, niesol v sebe aj prvky, ktoré na mňa pôsobili rušivo. Napriek tomu si myslím, že ak človek dokáže prekúsnuť aj pár gramatických a štylistických chýb v texte, či opakujúce sa výrazy, a naplno sa pohltí do samotného deja, čaká ho zaujímavý a podnetný príbeh. Trochu melancholický, ale svojim spôsobom aj šťastný. 

Knihe dávam 3⭐️ /5.

Originálny názov: When We Believed in Mermaids

Názov: Keď sme verili na morské panny

Autor: Barbara O´Neal

Počet strán: 320

Rok vydania: 2022

Väzba: pevná väzba 

Vydavateľstvo: Aktuell

ISBN: 9788089873418