Dvojčatá z Osvienčimu

Útla knižka, ktorá v sebe nesie oveľa viac, ako len príbeh dvoch sestier dvojičiek, z ktorých si Mengele spravil pokusných králikov.

A teda poviem vám, dostanete pri nej výchovnú facku. Autorka knihy je samotnou rozprávačkou deja, ktorá je zároveň hlavnou postavou, príbeh je skutočný, sú to reálne udalosti, ktoré zažila so svojou rodinou, a preto vnímate celý príbeh akosi osobnejšie, ako iba knihy s príbehom zasadeným do prostredia II. svetovej vojny. Všetko toto umocňujú fotografie, ktoré sa vyskytujú v príbehu a dotvárajú atmosféru, predkladajú vám skutočné obrazy, a tak nie je možné odosobniť sa.

Zo začiatku nám Eva rozpráva o rodinnej idylke, o tom, ako sa ich mama pýšila dvojičkami, ako otec túžil mať chlapca, a preto Evu vychovával inak, ako jej sestry. Celá ich rodina bola medzi obyvateľmi dedinky v rumunskej Transylvánii obľúbená, pretože pomáhali susedom, rozdávali z nadbytku, dievčatá mali kamarátov, s ktorými sa hrávali. Všetko sa zmenilo, keď sa začalo stupňovať napätie zo strany fašistického Nemecka a v Maďarsku začali tiež narastať antisemitistické nálady. Z milovaných Mozesovcov sa razom stal odpad spoločnosti, kedy na nich tí, čo ich kedysi žiadali o pomoc pľuli, spolužiaci dievčatá šikanovali a učitelia ich trestali za činy, ktoré nespáchali. Už v tomto momente vo vás narastá hnev z nespravodlivosti, krivdy a z celej spoločnosti, ktorá sa podieľala na tejto nenávisti.

Neskôr čítame o samotnom utrpení v koncentračnom tábore Osvienčim, kedy Eva a Miriam svojich najbližších videli naposledy na nástupišti, kedy ich odtrhli od  rodiny, pretože boli dvojičky a Mengele chcel na nich robiť pokusy. Čítame ako Eva, silnejšia z dvojičiek nie len fyzicky, ale aj psychicky, pozorne sleduje dianie v tábore a zisťuje, ako si zabezpečiť viac jedla. Čítame o súdržnosti všetkých dvojičiek, ktoré sa naučili spolupracovať a navzájom sa chrániť. Nečakajte podrobné opisy utrpenia, neskôr pochopíte, že to nebolo zmyslom knihy. 

Zrazu sa presúvame k oslobodeniu, krútime hlavou nad socialistickým "oslobodením", z ktorého si Rusko spravilo promo, pri fotení detí, ktoré oslobodili. Fotka, ktorú pozná celý svet, a ktorá zobrazuje deti odchádzajúce z koncentračného tábora priamo zobrazuje Evu a Miriam, a vy si až v tomto momente naplno uvedomíte, aké malé boli tieto deti, ktoré toto podstupovali, no už v tomto veku pochopili, ako prežiť. Čítame o návrate dvojičiek domov, kedy si nájdu len vyrabovaný dom a 3 pokrčené fotografie a vo vás sa stále stupňuje hnev - spoluobčania, starí známi, boli natoľko presvedčení, že Mozesovci sa nevrátia, že vykradli ich dom, vyrabovali, čo sa dalo a potom sa v tichosti prizerali, ako sa do opusteného domu zo 6 člennej rodiny vracajú iba dve 10 ročné deti. 

No potom prichádza facka. S vnútorným hnevom čítate rozprávanie dospelej Evy, ktorá opisuje procesy a súdy, ktoré sa odohrávali po kapitulácii Nemecka, čakáte spravodlivé odsúdenie, tresty, opisy následkov, no dostanete niečo úplne iné. Dostanete posolstvo, ktoré Eva zanechala svetu, a ktoré šírila všade kam prišla, a kvôli ktorému ju veľa ľudí opätovne odsúdilo - posolstvo odpustenia. A v tomto momente vás obleje studený pot, a vy si uvedomíte, že sami ste sa nechali ovládnuť hnevom a znechutením, zatiaľ čo priama účastníčka týchto zverstiev dokázala priamo na súde s nacistami prečítať vyhlásenie o odpustení tým, ktorí jej zabili celú rodinu. Uvedomovala si, že odpustenie je moc, ktorou neubližuje, a ktorá jej dokáže vyliečiť dušu a skutočne ju oslobodiť. Hnev je semenom vojny, odpustenie je semenom mieru - to bolo jej heslo po zvyšok života. 

Nechcela byť obeťou Osvienčimu a tragickej minulosti, chcela byť odkazom uzmierenia a odpustenia, pretože ako sama vravela- Nacisti sú mŕtvi, ona prežila. Apelovala na to, aby sa nepraktizovala kolektívna vina, ktorá je taká obľúbená ešte aj dnes - ešte aj dnes vravíme, Nemecko páchalo tieto zverstvá. Nie, páchal ho Hitler, páchal ho Mengele, páchal ho každý, kto sa podpisoval pod rozsudky smrti. Eva sa aj v starobe často vracala do Osvienčimu, a aj keď pohľad na budovy, komíny a koľajnice jej trhali srdce pri myšlienke, že tam niekde zahynula jej rodina, vždy ju to posilnilo v jej odkaze a aktivizme, ktorým verejne ukazovala, aký veľký človek v skutočnosti je. Veľmi ma dojalo, čo povedala mladým Nemkám, ktoré plakali pred dobytčákom v Osvienčime počas exkurzie, kedy im Eva robila sprievodcu: "Nemusíte sa cítiť vinné. Vy nemôžete za to, čo sa tu dialo. Ale vašou úlohou je pamätať si, čo ste tu videli, a hovoriť o tom. Buďte svedkami a zabráňte, aby sa niečo také ešte niekedy mohlo zopakovať. Ste zodpovedné za to, aby sa z tohto sveta stalo lepšie miesto na život." 

A ja sa pýtam- Je tento svet lepšie miesto? Ak ste si odpovedali nie, skúste nasledovať Evine posolstvo a úprimne odpustite niekomu, kto Vám ublížil. Ak aj nie hneď zrovna celý svet, minimálne vy budete lepšími sami pred sebou a posuniete sa ďalej. Pretože to povedala aj Eva - bez odpustenia niet uzmierenia, bez odpustenia niet skutočnej slobody. A skutočné oslobodenie nezažila vtedy, keď tretí krát fotila fotografiu, ako opúšťa koncentračný tábor, ale vtedy, keď sa postavila pred lekára z koncentračného tábora a úprimne mu odpustila. Prosím vás - venujte čas tejto knihe, aby Evine posolstvo nikdy nezapadlo prachom.

Originálny názov: The Twins of Auschwitz

Názov: Dvojčatá z Osvienčimu

Autor: Eva Mozes Kor, Lisa Rojany Buccieri

Počet strán: 200

Rok vydania: 2021

Väzba: pevná väzba

Vydavateľstvo: IKAR

ISBN: 9788055177144

ZA POSKYTNUTIE KNIHY NA RECENZIU ĎAKUJEM VYDAVATEĽSTVU IKAR

Kliknutím na obrázok si môžete zakúpiť knihu: