Bzukot včiel
Pomaly plynúci dej, rodinná viacgeneračná dráma plantážnikov odohrávajúca sa v časoch španielskej chrípky a vojny, čarovné prostredie, honosnosť včiel a nad tým celým magickosť.
Tak by sa dala definovať kniha Bzukot včiel, ktorej musíte pri jej pomalom začiatku dať šancu, aby vám svoj príbeh odkrývala postupne, až vo vás po jeho prečítaní ostane čudné prázdno. Priznám sa, zo začiatku sa mi začítavalo ťažšie, predsa len, knihy s prvkami magického realizmu sa nedajú prebehnúť rýchlo, človek sa musí zamýšľať a veľakrát som sa k niektorým myšlienkam vracala opakovane, aby som naplno pochopila ich význam.
S rozprávačom rodinného príbehu, Francescom Moralesom Juniorom, sa stretávame neskôr, niekedy tesne za polovicou knihy, preto spočiatku rozprávanie pôsobí mätúco. Neviete si vybaviť postavu za tým všetkým, čo čítate. Postupne vás však príbeh jeho rodiny natoľko pohltí, že máte pocit, akoby ste s nimi stáli v jednom dome, v ich kuchyni, či na ich plantážach, a príbeh pozorovali ako duch. A keď sa dostanete k "bodu zlomu", kedy pochopíte, prečo a za akých okolností Francesco jr. rozpráva tento rodinný príbeh, všetko, čo ste doposiaľ prečítali zrazu naberie iný rozmer a doslova máte pocit, akoby ste zatvorili kroniku jednej rodiny, ktorú ste poznali celý život.
Autorka nám v celej knihe, strana za stranou, vykresľuje životnú drámu jednej rodiny, ktorá prekonávala rôzne prekážky, no napriek tomu stále ju spájalo veľmi silné puto a hlavne nikdy nezabúdali ani na najslabších a najzraniteľnejších. Tak ako to bolo aj v prípade čarovného chlapca Simonopia, ktorý sa jedného dňa u nich zjavil ako batoľa s rázštepom pery, no tento nedostatok mu Boh vynahradil darom, kedy vidí a cíti budúcnosť a má magické puto so včelami, ktoré ho chránia. Simonopio bol darom pre rodinu týchto plantážnikov, ktorá ho prijala a otvorila sa tak požehnaniu, ktoré do jej rodiny priniesol. Pre mňa osobne bol stelesnené dobro prenesené na papier, musíte ho milovať, aj keď za celý čas "povedal" možno dve vety. Úžasne vykreslená postava - jeho dobrota, oddanosť rodine, vďačnosť, odpustenie, ktoré vyžaruje z každej scény, v ktorej sa zjavil, to bolo tak krásne magické, že jediné, čo si poviete je, že aj vy chcete takého Simonopia vo svojom živote. Napriek opovrhnutiu od ľudí, ktorí ho nazývali diablovým synom sa nevedel na nich hnevať, kráčal s hlavou hore, miloval život. Ale tiež vycítil zlobu a nenávisť v ľuďoch, ktorým sa radšej vyhýbal.
Celkovo postavy, ktoré autorka vykreslila v príbehu, boli dotiahnuté výborne, aj vďaka ich životným príbehom, ktoré autorka vsunula do deja. Viete si živo predstaviť starkú Reju v jej kresle, oddaného a pracovitého otca rodiny - Francisca staršieho, láskavú mamu Beatriz, ktorá vo vás vzbudí obdiv, pre mňa bola ona ďalšia pozitívna postava, ktorú som si zamilovala. To sa však nedalo povedať o negatívnej postave príbehu Anselmovi Espiricuetovi, jeho zloba a nenávisť bola opísaná tak vierohodne, že pri čítaní jeho pasáži sa vám zdvíha žlč a cítite jeho negatívnu auru, presne ako Simonopio, ktorý pred nim utekal.
Autorka nás nezaťažuje prílišnou priamou rečou, príbeh je skôr rozprávaním jednej postavy, no namiesto toho sú v knihe použité prvky magického realizmu, skrytého v nádherných opisoch prostredia, vôní pomarančov a medu, vzťahov a áno, aj trpkosti. No kniha nie je len pekná a krásna, príbeh sa ku koncu zlomil a jeho tragickosť a smútok zo stránok až kričal. Zrada, chamtivosť a nenávisť je prítomná aj v tomto príbehu a neutečiete pred nimi, pretože ich odkaz sa nesie príbehom, ako niečo neodvratné, čo musí prísť a vy to aj viete, no nemôžete s tým nič urobiť. A nakoniec, keď sa to stane, aj napriek očakávaniam to vo vás vzbudí vlnu emócii, ktorým sa neubránite.
Veľmi silné bolo čítať pasáže o španielskej chrípke, kedy vám paralela s dnešnou dobou priam postaví chlpy na rukách, pretože si obrazy opísané v knihe viete živo predstaviť - smrť, zatvorené obchody, kostoly, zákaz vychádzania. Neskutočné, ako sa doba opakuje, no ľudia sa nemenia. Aj vtedy sa našli ignoranti, ktorí odmietali rešpektovať nariadenia. Autorke určite nenapadlo, že situácie, spred 100 rokov, ktoré opisuje v knihe (mimochodom, knihu vydala v 2010) sa raz stanú tak reálnymi, že jej príbehu okrem magickosti dodajú aj trpký závan reality.
Za pochvalu určite stojí aj preklad knihy, neviem si síce príbeh prečítať v originály, no správny preklad spoznáte tak, že ani v preklade sa emócie nestratia. Prekladať túto knihu si vyžaduje naozaj zručnosť, pretože zachovať nie len myšlienku, ale aj atmosféru príbehu, nájsť tie správne slová, výrazy a v neposlednom rade ich poskladať do vety tak, aby dávali ten správny magický zmysel, muselo byť naozaj náročné. Osobne som nemala pocit, že by ma v knihe niečo rušilo, čo sa veľakrát pri prekladoch stane. O obálke knihy ani nehovorím, ak by ma na knihe nezaujalo nič iné (čo však nie je môj prípad), už len kvôli obálke by som ju chcela mať na poličke. Keďže však viem, čo v sebe skrýva príbeh, s čistým svedomím môžem povedať, že aj obálka vystihla to tajomno a "žiaru", ktorá je prítomná naprieč celým príbehom..
Kniha nie je pre každého, určite nie pre čitateľa, ktorý čaká veľké zvraty, šokujúce zásahy do deja, alebo chce oddychovku, pri ktorej nepotrebuje rozmýšľať. Knihu odporúčam skôr čitateľom, ktorí už chcú od príbehu viac, pretože vyžaduje svoj čas a stíšenie, neprečítate ju za deň. Všetko sa tu deje postupne, dokonca aj skrytý odkaz o dôležitosti včiel v našom živote je odkrytý až ku koncu - krásne zobrazenie toho, ako pre neprítomnosť včiel klesala úroda. Ak ste však otvorení úvahám, tajomnu a ste pripravení čítať nie len očami, po knihe určite siahnite.
Tento príbeh vám dá všetko, čo od hlbokého príbehu čakáte. "Pretože život prehovára k nám všetkým a my len musíme čakať a vedieť, ako ho počúvať, vidieť a cítiť." Kniha u mňa putuje na zoznam TOP10 za tento rok, nepreháňam dokonca ak poviem, že kľudne si ju zradím aj medzi TOP knihy celkovo za celé obdobie, čo čítam knihy.